Skutočnosť vážneho ochorenia blízkeho človeka je nepochybne náročnou, záťažovou situáciou, ktorá zasahuje do života človeka a nejakým spôsobom ho ovplyvňuje a mení.
Duševné ochorenie blízkeho človeka je však veľmi špecifickou životnou situáciou, o ktorej sa u nás stále hovorí veľmi málo. Výstižne o tom hovorí nasledovné vyjadrenie: „Príbuzným sa veľmi často nedostane žiadnej podpory.
Zatiaľ čo pri iných ranách osudu (až ku smrti blízkeho) sa ľuďom dostáva účasti a súcitu a na ich prekonanie sú k dispozícii spoločenské rituály, ktoré aspoň trochu pomáhajú dostať sa cez to najhoršie, pri schizofrénnych ochoreniach sa s niečím takým nestretávame.
Všetci títo postihnutí sú vystavení riziku, že kvôli nenáležitým pocitom hanby a viny budú mať zábrany, postaviť sa za svoje oprávnené požiadavky a otázky“ (Hell a Fischer-Felten: Schizofrénie). Často práve spomínané pocity, ktoré pramenia z pretrvávajúcich predsudkov voči duševným ochoreniam (a nielen voči schizofrénii) zo strany spoločnosti, prispievajú k náročnosti tejto situácie.
Tí z nás, ktorí sa ocitli v tejto životnej situácii, vedia pochopiť túžbu po ľudskom, trpezlivom a partnerskom prístupe od odborníkov u mnohých príbuzných, ich potrebu podpory a informácií, potrebu pochopiť príčinu ochorenia, striedanie nádejí a sklamaní a pocity súvisiace s ochorením a liečbou.
Preto je veľmi dôležité, aby sme sa my – príbuzní, nebáli hovoriť o svojej skúsenosti a potrebách, aby duševné ochorenie nášho blízkeho nebolo niečo, za čo sa musíme hanbiť, prípadne sa cítiť vinní.
